Poddaní z Hrachovišťa, podobne ako aj z ostatných dedín čachtického panstva , zostávajú v poddanskom zväzku až do zrušenia poddanstva v marci roku 1848. Znamenalo to uvoľnenie zo závislosti od zemepánov, zrušila sa zemepánska súdna stolica, prestali roboty a poddanské dane. Zostali len povinnosti voči štátu.

V tom čase inteligenciu predstavovali miestny katolícky kňaz a učitelia. Evanjelici si vzhľadom na menší počet kostol nepostavili a chodili prevažne do kostola v Krajnom.
Zaujímavým a doteraz nevysvetliteľným javom je, prečo sa v Hrachovišti väčšina obyvateľom hlásila ku katolíckemu náboženstvu, keď susedné obce zostali od čias reformácie evanjelické.
Napriek tomu, že v Hrachovišti stál katolícky kostol, fara zostávala naďalej v Krajnom. Až v roku 1849 bola presťahovaná do Hrachovišťa.

Nie je známe, nakoľko sa Hrachovišťania zapojili do Slovenského povstania v roku 1848. Na výzvu Slovenskej národnej rady sa 21 septembra hrnuli dobrovoľníci na Myjavu. Je nesporné, že medzi nimi boli aj niektorí obyvatelia Hrachovišťa. Maďarská armáda obsadila líniu Vrbové – Nové Mesto nad Váhom, čím znemožnila postup slovenských povstalcov k Váhu. 25 septembra prišli na Starú Turú stotina pruského pluku a pol stotiny maďarskej národnej gardy zo Serede. Slovenskí povstalci ich však zo Starej Turej a Lubiny 27.a 28 septembra vyhnali. Priamo v Hrachovišti však väčšie boje neprebiehali.

Národné povedomie Hrachovišťanov bolo na úrovni ostatných častí Slovenska. Len niektorí jednotlivci sa viac zaujímali o dianie vo svete, kupovali slovenskú tlač, slovenské knihy a prispievali aj na Maticu slovenskú.
Po revolúcii v roku 1948 zanikli šľachtické stolice a od roku 1850 vykonávali správu služnovské úrady, pozemková kniha a daňový úrad. Hrachovište patrilo do služnovského úradu na Myjave. V roku 1861 bolo však pridelené k Novomestskému okresu, ktorý sa takto udržal až do roku 1922.
Do života Hrachovišťanov zasiahla i prusko-rakúska vojna v roku 1866. Cez Hrachovište prechádzala časť Coroniniho pluku, ktorý sa 23. – 24. apríla 1866 utáborili v oblasti Kostolného, Starej Turej a Myjavy. Približne 1700 vojakov spôsobilo veľké škody na poliach. Po ich odchode sa onedlho rozšírila na okolí cholera.

Koncom XIX. storočia dochádza k rozvoju národného života. Dôležitú úlohu pritom zohrali najmä vysťahovalci do Ameriky, ktorí po návrate upevňovali slovenské národné povedomie. Predstaviteľmi násilnej maďarizácie boli príslušníci miestnej inteligencie a židovský krčmári.

Židia boli usídlení v obci už predtým a mali aj vlastný cintorín.
Hrachovištskí rodáci sa zapojili do činnosti slovenských spolkov v Amerike a podporovali slovenský národný život. V tejto činnosti vynikli napríklad Mária Straková pod kostolom, mlynárka Bacharová spod Pieskov, Karol Arbet a ďalší. Mnoho Hrachovišťanov však zostávalo vo svete navždy a dnes už o nich v rodnej obci nikto nič nevie. Tak sa len sporadicky objavia zaujímavé údaje, napr. v liste misionára z Hrachovišťa, ktorý žil medzi Indiánmi v Južnej Amerike.
Vo voľbách Hrachovišťania podporovali viac kandidátov maďarských vládnucich strán napr. grófa Rudnayho oproti slovenskému kandidátovi Dr. Markovičovi. Spisovateľ Ján Jesenský trpko spomína, že mu práve v Hrachovišti rozbili hlavu, keď miestny žid – krčmár sľúbil chlapom pálenku, len aby ho zbili a vyhnali z dediny. Deťom dal krčmár cukríky, aby po dedine kričali: „Rudnayho banda hrala, Markovičovi kočka srala a to také motúze, Markovičovi na fúze.Keď to počula Amerikánka Bacharová, zobrala koč, nakúpila cukríkov a spolu so skupinou detí chodila po dedine a všade rozdávala cukríky deťom. Museli však kričať naopak za slovenského kandidáta: „Markovičova banda hrala, Rudnaymu kočka srala a to také motúze, Rudnaymu na fúze“. Súčasne poučovala deti, že sú Slovákmi a Dr. Markovič ako Slovák chce, aby bolo Slovákom lepšie.

Volebné právo nemal každý občan, ale bolo obmedzené majetkovými prípadne vzdelanostným cenzorom. Ženy nemali volebné právo a gazdovia len tí, ktorí platili 5 zlatých dane. V oboch Hrachovištských krčmách bolo pred voľbami mimoriadne živo. Voliči dostávali farebné pierko za klobúk ako symbol svojej strany, fajčivo a pijatiku. Potom sa na vozoch alebo saniach viezli do Vrbového, kde bola volebná miestnosť. Po voľbe dostal každý lístok, za ktorý mu dali v krčme jedlo, niečo vypiť, 2 krátke cigarety a prípadne aj jednu zlatku.

Keď maďaróni vo voľbách v januári 1906 zistili, že Dr. Markovič má väčšinu hlasov, podplatení vrbovskí židia vtrhli do volebnej miestnosti a potrhali volebné zoznamy. O dva týždne sa mali voľby opakovať. Vládne úrady začali rozsiahly teror voči slovenským voličom. Do Myjavského okresu prišlo vojsko a voľby sa neustále odkladali až do 16. mája 1906. Niektorí občania si brali na voľby aj palice, prípadne vidly, pretože často dochádzalo k potyčkám s voličmi inej strany, alebo k útokom žandárov. Slúžny Winkler sľúbil obecným richtárom 5 zlatých za každý stratený hlas, ktorý mal dostať Markovič. Slovenská strana sa darmo sťažovala, uskutočnili sa ešte jedny voľby, ale Markovič aj tak prehral.
Hrachovišťania, ktorí hlasovali za Markoviča boli po voľbách prenasledovaní. Do dediny prišla zdravotná komisia z okresu, ktorá nachádzala chyby u Markovičových voličov a títo museli zaplatiť rôzne pokuty. Slovenský národný život bol všestranne prenasledovaný a Hrachovište bolo pomenované Borsós.