Šestnáste storočie je v dejinách Slovenska charakterizované feudálnou anarchiou a tureckou ofenzívou. Kráľovská pokladnica bola prázdna a sám kráľ si vraj občas pomohol vypožičaním niekoľkých zlatíek od svojich dvoranov. Hodnota peňazí klesala a od roku 1521 obiehali “strieborné” mince so 75% obsahom medi. Hospodárska situácia v krajine sa neustále zhoršovala. Už v roku 1521 sa zmocnili Turci Belehradu a potom rok čo rok dobíjali dalšie pevnosti. Sultán Soliman sa ani netajil svojimi plánmi na podrobenie celého Uhorska a na jar 1526 skutočne vpadol do krajiny.Malé kráľovské vojsko sa mu 9.augusta 1526 postavilo na Moháčskom poli na odpor. V osudnej bitke bolo na hlavu porazené a sám kráľ Cudovít zahynul na úteku.

Začiatkom XVI. storočia pokračovali pre obyvateľov Hrachovišťa ťažké chvíle. V tom čase zanikla aj osada Babikovec, aj keď dnes nevieme kto ju zničil. Turci prišli na Považie prvýkrát v roku 1530, kedy sa dostali až k Piešťanom. Či pri tejto výprave nejaký turecký oddiel zablúdil aj do Hrachovišfa, prípadne zničil Babikovec, nemožno spoľahlivo povedal Mnohí feudáli využili vzájomné boje medzi kráfom Ferdinandom a kráľom Jánom, ako aj turecké nebezpečenstvo na vlastné obohacovanie. Prepadávali kupcov na cestách a drancovali poddanské dediny. Napríklad okolie Hrachovišta vyrabovali rytieri Podmanickí v rokoch 1536 a 1537. V roku 1545 spustošil Nové Mesto a okolie pán hradu Dobrá Voda Štefan Lošonczy. Tento neskôr padol do tureckého zajatia., Turci mu odťali hlavu, odrali ho a jeho kožu poslali do Carihradu. Škodu a bôf, ktorý on sám spôsoboval však nemohlo nahradiť nič. Strach, bieda a hlad boli neustálou hrozbou pre Hrachovištanov. Veď, keď ich neokradli cudzí, tak ich prepadli vlastní susedia. Napríklad Novomešťania vtrhli na majetky čachtického panstva a vyrabovali niekoľko dedín. Podobne sa snažili ukradnúť Hrachovišťanom úrodu z polí obyvatelia z Lubiny a okolitých kopaníc. Nemožno sa čudovať, že sa ľudia ozbrojovali a na okolí sa rozmohlo zbojníctvo, ktoré s prestávkami trvalo až do konca druhej svetovej vojny. Zbojníci, ktorí pôsobili v hrachovištských horách, prepadávali a zbíjali ľudí, ktorí chodili na jarmoky, furmanov, ktorí prevážali tovar, ba odvážili sa prísť aj do dedinských domov. Jedného z nich, zbojníka Hubinu z Haluzíc, ktorý prepadával ľudí vracajúcich sa z jarmoku v Novom Meste, chytili v roku 1535 pandúri z beckovského hradu./20/ Podľa ľudovej tradície sa zbojníci ukrývali v jaskyni, pri Plešivci. Počas celej noci chodil po dedine hlásnik – vartáš, ktorý dával pozor na každé nebezpečenstvo, od ohňa až po zlodejov a zbojníkov. V prípade nebezpečenstva vyhlásil poplach a ozbrojení občania sa snažili chrániť svoj majetok. Roku 1567 zomrel hrachovištský zemepán Krištof Országh a ním vymrel rod Országhovcov, ktorému patrilo Hrachovište vyše 130 rokov. Celé panstvo sa stalo opäť kráľovským majetkom. Kráľ Maximilián II. dal v roku 1569 čachtické panstvo do zálohy vdove Tomáša Nádaždyho, Uršule, rodenej Kanizsayovej a jej synovi Františkovi Nádaždymu, výmenou za hrad Kaniža v Zadunajskú. Rok predtým (1568) bol spísaný urbár čachtického panstva. /21/ V ňom sa prvýkrát spomína dedina Gablové pod názvom Geblo, ako aj prvý známy brachovištský richtár Lukáč Duško. Vtedy boli v Hrachovišti 4 slobodníci (libertíni), ktorých zemepán oslobodil za určité služby od poddanských povinností. Museli však vykonávať predovšetkým vojenské služby. Boli to Gašpar Geblovský, Macej Zela, Albert Geblovský a Juraj Ohyvnidlo. Ďalej bývali v Hrachovišti 2 hoštáci (želiari): Jano Vyskočil a Juraj Zlynsky. Sedliakmi boli Macej Geblowy, Ambros Oswalth, Peter Mráz, Ján Dlhý, Martin Lysý, Martin Černý a další. Mlynár sa volal Tomáš. Niektoré usadlosti boli opustené. Daň z mlyna sa platila v hodnote 60 denárov. Dane panstvu platilo Hrachovište spolu s Gablovým na sviatok svätého Juraja, svätého Michala a narodenia Pána z každej usadlosti po 20 denárov. Okrem toho dávali spolu imodium dosage s Krajným jednu vykŕmenú kravu. Spolu s Krajným, Lubinou, Kostolným, Vaďovcami, Hedíkézom a Starou Turou odovzdávali 1 libru šafranu. Šafran bol veľmi vzácny a na panstve sa používal aj vo forme tzv. šafránových peňazí. Šafrán sa používal ako korenistá prísada pri príprave jedál, ale aj ako farbivo látok. Poddaní podliehali zemepánskemu súdu a o ich postavení hovorí aj právny poriadok čachtického panstva z roku 1661, ktorý je pripojený k urbáru z toho istého roku./22/ Obsahuje 21 paragrafov. Z toho prvých 5 sa týkalo cirkevných záležitostí. Poddaní sa mali úctivo správať ku kňazovi.

Ak by to niekto porušil, hrozil mu trest vo výške 12 zlatých a okrem toho zavretie v ručnej klade na prvý cirkevný sviatok, alebo v nedeľu počas bohoslužieb. Ak by poddaný kňaza zbil, hrozil mu trest smrti. Dedinský richtár a prísažný boli povinní vyberať od poddaných daň pre kňaza a učiteľa. Poddaným sa povolilo testamentárne odkázať svoj osobný majetok cirkvi. Domový pozemok s príslušenstvom bol však vlastníctvom zemepána, takže poddaný nemal naň žiadne právo. Paragrafy 6 a 7 sa týkajú dedičstva v prípade úmrtia. Ak vymrela celá rodina, prechádzal hnuteľný i nehnuteľný majetok na zemepána. V prípade, že zostali žiť nedospelé deti, bolo povinnosťou richtára spísať majetok a určiť tútora dotiaf, kým sa sami nebudú môcť starať o majetok. V 8 paragrafe sa zakazovalo poddaným zdržiavať sa v krčme s akoukofvek zbraňou alebo palicou, pretože tu dochádzalo k bitkám i vraždám. Kto tento zákaz porušil bol uväznený v žalári na Čachtickom hrade a pokutovaný sumou 12 zlatých. Záverečná hodina bola v krčmách o 22 hodine. Predaj piva sa poddaným nepovofoval, zemepán si toto právo ponechal nolvadex dosage pre seba. Poddaným sa povoľovalo variť pálenku, ale od každého kotla platili poplatok 1 zlatku. Bolo zakázané chytať ryby a raky, ako aj poľovať. Súčasne bolo zakázané dalšie klčovanie lesov. Iba poddaní z Krajného a Myjavy dostali vofný prístup na vymedzené horské pasienky. Mimoriadne boli chránení úradníci panstva, proti ktorým sa najčastejšie obracal hnev poddaných. V prípade, že by poddaný udrel úradníka, odťali mu pravú ruku. Ak by úradníka poranil alebo zabil, tak poddaného rozštvrtili. Boli to práve poddaní, ktorí najviac trpeli nielen panským útlakom, ale aj neustálymi bojmi. Napríklad v roku 1599 okolo 18. októbra bolo Hrachovište spustošené Turkami. Turecké tlupy zajali na okolí veľa obyvateľov, medzi nimi aj novomestského prepošta Michala Cabana./24/ Spolu s pomocnými turko-tatárskyrni hordami vyplienili aj časť Moravy. Preto vojská českých a moravských stavov vpadli 21. augusta 1605 na Slovensko a vypálili Čachtice a celé okolie vyrabovali./25/ Hrachovišťania mali vybudované úkryty v lesoch, pretože nikto si nebol istý životom a ani nevedel kedy a pred kým bude musieť utekať zo svojho domova. Napriek tomu utrpeli vefké škody a napríklad Krajné bolo vypálené. Na obnovu zničeného čachtického panstva dostal Pavel Nádasdy od manželky Judity Révayovej 60 tisíc zlatých, za ktoré jej prepísal časť hradu i panstva. Najviac však obyvatelia trpeli pri vpáde kozákov kráľa Ferdinanda II., ktorý začal 5. júna 1624. Títo ukrutní vojaci neľudsky zaobchádzaj so všetkými živými, všetko podpaľovali a rabovali. Vo veži kostola v Novom Meste vtedy zhorel rektor aj s 12 žiakmi. Kozáci zabili na okolí asi 500 ľudí./26/ Vtedy už Hrachovište ako súčasť čachtického panstva patrilo rodine Nádasdyovej. Získal ho v roku 1602 František Nádasdy od panovníka Rudolfa II. za 88 085 zlatých a 40 denárov.

František Nádasdy bol veliteľom uhorských vojsk proti Turkom a v jeho vojsku bojovali aj poddaní z čachtického panstva. Nevieme, koľko Hrachovišťanov skončilo v tureckom zajatí, koľko sa poturčilo, prípadne kofkí v bojoch proti Turkom zahynuli. Ešte sa Hrachovišťania nestihli zbaviť jedného nebezpečenstva a už na nich číhalo dalšie. Po zranení v boji zomrel v roku 1604 František Nädasdy a majiteľkou panstva sa stala jeho manželka Alžbeta Báthoryová, smutne preslávená ako krvilačná čachtická pani. Strach a hrôza zachvátili celé okolie. Ved počas svojho života sadisticky zavraždila viac, ako 600 dievčat. Ešte za jej života dochádza v roku 1613 k prvému deleniu panstva na 3 časti, medzi jej deti Pavla, Katarínu, ktorá sa vydala za Juraja Drugetha http://cialis7days-pharmacy.com/risperdal-price.php a Annu, vydatú za Mikuláša Zrínyiho. Po smrti Anny sa konalo druhé delenie majetku v roku 1617 medzi Pavlom Nádasdym a Katarínou Drugethovou. Čachtický hrad bol už vtedy málo používaný a hradby boli schátralé. Preto sa dediči dohodli prispieť na jeho opravu finančnou sumou. Vnútorný hrad, ktorý bol najvhodnejší si rozdelili na dve časti. Pre spoločné užívanie zostala na hrade veľká kuchyňa, šafárov dom, väzenie, skladište na pušný prach a muníciu a žľabová studňa. Reformácia mala veľký ohlas medzi ľudom i šľachtou, ktorá si robila nároky na cirkevné majetky. Koncom XVI. storočia sa šíri reformácia aj na čachtickom panstve. Rodina Nádasdyová prestúpila na evanjelickú vieru, čo sa odrazilo aj v konfesii poddaného obyvateľstva, ktoré bolo podľa zásady Cuius regio, eius religio (čia moc, toho cirkev) nútené prestupovať na evanjelické vierovyznanie. V roku 1620 povolil Pavol Nádasdy príchod na panstvo novokrstencom (anabaptistom), ktorých nazývali habáni. Boli to šikovní remeselníci a niektorí prišli aj do Hrachovišťa. V roku 1629 prišla na panstvo skupina českých exulantov, ktorých mená satú zachovali dodnes. František Nádasdy mladší v roku 1649 rekatolizoval a poddaní boli znova nútení menif náboženstvo. V roku 1960 vypovedal zo svojho panstva evanjelických kazateľov a na panstve dochádza k náboženským nepokojom. František Nádasdy 11. vlastnil polovicu panstva do roku 1670. Vtedy bol ako účastník Wesselényiho sprisahania proti panovníkovi zatknutý a v roku 1671 popravený. Jeho dedičia boli zbavení dedičských práv. Novým majiteľom Hrachovišťa sa stal v roku 1695 Krištof Anton Erdôdy, ktorý kúpil nádasdyovskú časť čachtického panstva od cisára Leopolda I. Hrachovište s Gablovým patrili do čachtickej matkocirkvi ako fílie, hoci už jestvoval kostol v Krajnom, ktorý vystavali pred rokom 1595. V čase deľby panstva roku 1617 bolo v Hrachovišti a Gablovom spolu 22 sedliackych usadlostí, jedna libertínska a 6 želiarskych. Na jednej usadlosti hospodárili viaceré rodiny. Tak môžeme odhadnúť počet obyvateľov Hrachovišta približne na 400. Lesov patriacich do chotára Hrachovišťa bolo málo. V tom čase viedli Hrachovišťania dlhoročný spor s Krajňancami o les Kamenec, prezývaný aj Husznik. Poddaní z Hrachovišta tvrdili, že ho od nepamäti strážili a opatrovali, ale zemepán aj napriek tomu pririekol les do chotára Krajného. Dňa 23. marca 1701 prišla do Krajného stoličná vyšetrovacia komisia pod vedením podžupana Ondreja Skrbala zo Sokoloviec, aby prešetrila sťažnosť krajňanských zemepánov – nitrianskeho biskupa L. Matiašovského, Emerencie Révayovej, Kataríny Mártonfalvágovej a vdovy po Alexejovi Révayovi – na obyvateľov Podolia, Častkoviec, Korytného, Hrachovišťa, Gablového a Očkova, ktorí rúbali drevo v krajňanských lesoch. Stoličná komisia prešla sporné územie a určila hranicu medzi Hrachovištom a Krajným na vrchu Drieňovica, dalej po ceste cez les Kamenec do údolia až k potoku. Spomína sa pritom aj vrch Kolné, pramene pod Kolným a močarisko zvané Barina. Boje medzi Hrachovišťanmi a Krajňancami stáli niekoľko ľudských životov a trvali celé stáročia. Ešte aj v roku 1728 upozorňuje zemepán v slovensky písanom liste richtárovi a úradu krajňanskému “aké mordy sa stali pre ten mrcha háj” a žiada, aby tam ani Hrachovišťania nepásli “lichvu” ani nerúbali, pokiaf sa páni nepokonajú. Hospodárilo sa dvojpofným store haridra systémom a okrem pšenice sa pestoval najmä ovos. Hrachovište bolo jedinou dedinou na čachtickom panstve, kde máme doložené pestovanie rasce. Poddaní odovzdávali z nej povinnú dávku 15 holieb. Na Nádasdyho časti sa chovalo v roku 1661 asi 37 koni, 16 volov, 58 kráv, 58 oviec a 5 kôz.

Na Drugethyo časti v roku 1649 približne 22 koni a 8 volov. Ostatné údaje nie sú doložené. Ročný pozemkový poplatok od každej štvrtinovej sedliackej usadlosti činil 3 zlaté a 75 denárov. Želiari platili ročne 50 denárov. Len želiari vo Višňovom boli pre veľkú biedu od platenia oslobodení. Okrem toho platilo Hrachovište ročný poplatok na opravu Čachtického hradu okolo 6 zlatých. Nepríjemným bremenom bol pre Hrachovišťanov povinný odber a predaj určitého množstva vína a piva. Táto povinnosť okrem iného prispievala k zvýšenej spotrebe alkoholických nápojov poddanými. Drugethovskí hrachovíštskí poddaní sa vykúpili z tejto ťarchy sumou 25 zlatých a 6 meríc ovsa. Poddaní nádasdyovskej časti, ktorí boli v prenájme u vdovy Rutkayovej sa vykúpili sumou 26 zlatých ročne. V Hrachovišti boli vtedy 2 mlyny, ktoré odvádzali panstvu daň 21 zlatých. Panstvo malo 2 spoločné pivovary na Myjave a vo Vaďovciach a 2 panské pivovary v Čachticiach. Najťažšou z poddanských povinností bola robota na panskom. Bola určená na jeden deň v týždni so záprahom, alebo dva dni v týždni bez záprahu. Túto zákonom z roku 1514 stanovenú sadzbu však zemepáni nedodržiavali a svojvoľne zvyšovali. Napríklad Hrachovišťania museli pharmacy-7days-canadian.com vyhotoviť ročne 400 kolov do vinohradov za každú usadlosť. Preto sa obyvatelia Hrachovišta a Gablového radšej dohodli s pánom a platili ročne vdove Rutkayovej 100 zlatých, aby nemuseli robotovať na panskom. Aj tak jej však museli obrobiť dve role, a to pod Kolným a Na Sedlišči a po vymlátení odviezť zrno kam panstvo určilo. Ťažkou povinnosťou bola aj tzv. dlhá turmanka, ktorá ukladala, že poddaní museli pánovi odviezť tovar, alebo s ním ísť ako ochranný ozbrojený sprievod kamkoľvek v krajine podľa jeho potrieb a príkazov. Samozrejme, že nedostali pritom žiadnu úľavu, alebo náhradu škody a všetko si museli zaplatiť sami. Hrachovišíania boli známi ako dobrí furmani a odvážni sprievodcovia, preto ich panstvo často využívalo aj na cesty do zahraničia, alebo ako sa píše v listine (pokonanie s grófom Antalom Erdôdym) “ven z krajiny”. Z remeselníkov boli v Hrachovišti mlynári, tkáči a košikári. V Hrachovišti vlastnil Nádasdy väčšinu oráčiny v chotárnych častiach Babikovská a Na Sedlišči, do ktorých sa vysievalo 90 meríc obilia (22,5 jutár). Okrem rolí patrili k zemepánskemu majeru v Čachticiach tri lúky zvané Na Ochrada (asi Na Ohrádku). V Siti a Babikovská, vynášali desať vozov sena, každý v hodnote tri zlatky. Štvrtá, menšia panská lúka, ležala v blízkostí mosta, ale ju zničil vyliaty potok. Preto nechal cez ňu vystavať zemepán verejnú cestu. V polovici XVII. storočia bola už nádasdyovská časť daná do zálohy a postupne sa v Hrachovišti vystriedali niekoľkí zemepáni. V Hrachovištskom chotári sa nachádzal aj malý Drughetyho majer zvaný Babikovec (Babikocz). Patrili k nemu dve role o rozlohe 55 čachtických meríc (20,65 jutár) a tri lúky na 11 vozov sena.Po splnení všetkých naturálnych dávok voči zemepánovi a cirkvi, ponechal si poddaný nutnú časť úrody na výživu vlastnej rodiny, pre dobytok, hydinu, osev. Zbytok odpredal. K lepšiemu živobytiu si Hrachovišíania už vtedy vypomáhali predajom ovocia, alebo remeselníckych výrobkov. Tento stav sa udržal v Hrachovišti niekoľko storočí a len po II. svetovej vojne dochádza k výraznej zmene profesionálnej orientácie obyvateľstva. Najtažší vpád Turkov zažili Hrachovišíania 5. septembra 1663 roku. Turci vtedy vydrancovali celý kraj, najmä Myjavu a Turú Lúku.

Cudová tradícia hovorí, že Hrachovišfania sa zarúbali v doline, ktorá sa od tých čias nazýva Rúbanie, kde sa úspešne bránili proti tureckým jazdcom. Turkov bolo asi 8 tisíc a jednotlivé oddiely sa preháňali po čachtickom panstve. Doteraz zostalo v povedomí obyvateľstva ako pokrikovali “Mara pod ven”, aby tak vylákali ukryté ženy. Napriek tomu, že sa obyvatelia skrývali, podarilo sa Turkom zajať veľa ľudí, ktorých poviazaných spolu s ukoristeným dobytkom hnali do zajatia. Poddaní z Hrachovišťa a okolia ukrytí v horách, prepadávali menšie turecké oddiely a podarilo sa im niekoľkých zajatcov oslobodiť. Medzi zajatými bol aj evanjelický kňaz zo Senice Štefan Pilárik, ktorý svoje zážitky opísal v knihe Osud Pilárika Štefana. Sotva uplynul týždeň a Hrachovišťania sa ešte nestačili spamätať z problémov spôsobených Turkami a 16. septembra 1663 prešli Turci cez Váh a od Vŕbového tiahli na Moravu. Hrachovišťania sa opäť museli ukrývať v horách. Posledný krát prišli Turci na http://cialis7days-pharmacy.com/propecia-price.php čachtické panstvo 10. októbra 1663 a vypálili niekoľko dedín. Poddaní prišli pri tureckých vpádoch väčšinou o celý majetok, preto z mnohých dedín nemohli odviesť ani služobné povinnosti, napr. z Myjavy, Vŕbového, Kostolného, atd. Z tohoto obdobia poznáme ďalšieho hrachovištského richtára Juraja Čierneho. Dcéra Alžbety Báthoryovej, Katarína, ho v roku 1665 nechala potrestať, pretože jej Hrachovišťania spôsobili škodu, ked jej nedoviezli na zaštepenie plánky do záhrady. Hrachovištský richtár však ignoroval pozvanie a na pojednávanie sa nedostavil. Ďalšie záznamy o celej záležitosti nemáme, a tak ani nevieme, aký trest hrachovištský richtár dostal. Zo záznamu z roku 1677 sa dozvedáme, že Hrachovište platilo spolu s Višňovým učiteľovi v Čachticiach 2 zlatky a 50 denárov. Je to súčasne prvý doklad o školskom vzdelávaní Hrachovišťanov. Na čachtický kostol platili týždeň po Vianociach 1 sliepku a pol merice obilia. flonase dosage V tom čase sa vyskytovali v Hrachovišti tieto priezviská: Izbinovský, Kurtiš, Miklášek, Babulic, Šesták, Ondraška, Kolník, Arbet, Meščan, Kováč, Gablech, Straka, Pavlech, Predný, Černý, Aksamit, Gašpar, Slivovský, Páleník, Vidovický, Čulák, Hamalčic... Šľachticom bol jeden obyvateľ menom Mocko. V Hrachovišti sa vtedy rodilo viac ako 20 detí ročne. V rokoch 1671 – 1685 bolo čachtické panstvo v správe uhorskej komory. V nasledujúcich desiatich rokoch 1685-1695 patrilo do vlastníctva ostrihomského arcibiskupa Juraja Sečéniho. V júli 1675 http://pharmacy-online-24hour.com/aricept-online.html kúpil časť čachtického panstva (spolu s beckovským panstvom za 200 000 zlatých Krištof Erdôdy /nádasdyovskú časť/. Drugethovskä čas; nepodliehala konfiškácii a aj po proticisárskom sprisahaní roku 1671 zostala majetkom rodu. Podfa listiny z 5. marca 1695 bolo v Hrachovišti päť a pol usadlostí osídlených a jeden a štvrť opustených. Zmluvne platili pánom 100 zlatých ročne. Mali právo výčapu, teda každý Hrachovištan mohol slobodne pálif a predávať liehové nápoje. Za to platili zemepánovi 25 zlatých. Štyria slobodníci platili 20 zlatých. Na jednom mlyne pôsobil Juraj Mlynár a platil pánovi 18 zlatých a namiesto vykŕmenia dvoch ošípaných platil 10 zlatých. Druhý mlyn Juraja a Martina Horoszkého platil 3 zlatky a namiesto vykŕmenia dvoch ošípaných 10 zlatých. Okrem toho pánovi odovzdávali 100 koláčov alebo 1 zlatku. Z hrachovištských viníc odovzdávali 20 urien vína, teda asi 1 100 litrov alebo 30 zlatých. Pánske polia v Hrachovišti vysievali 20 trnavskými mericami, ale pretože boli medzi vrchmi, zdaňovali ich len polovičné.

Mali rozlohu 10 meríc (jednotlivo počítajúc po 15 denárov to bola spolu 1 zlatka a 50 denárov). Okrem toho tu mal zemepán 3 lúky, z ktorých bola úroda 10 vozov sena v celkovej hodnote 7 zlatých. Celkový zisk panstva z Hrachovišťa bol ročne 252 zlatých a 50 denárov. Hrachovištský zemepán Krištof II. Erdôdy poveril správou čachtického panstva svoju manželku grófku Máriu Zuzanu, ktorá sa za pomoci úradníka Jána Mikšica podujala dať do poriadku majetkové záležitosti. Začiatkom XVIII. storočia sa Slovensko stáva dejiskom kuruckých vojen, povstania Františka Rákocziho 11. Jeho vojsko v máji 1704 prešlo Nové Mesto smerom na Myjavu. Pritom 28. mája 1704 po dobití Čachtického hradu prechádzalo cez Hrachovište a jeho obyvatelia opäť zažívali vojnové útrapy. Čachtický hrad bránilo len 50 vojakov a za tri dni ho Kuruci dobili. Cez Hrachovište prechádzal aj veliteľ povstalcov František Rákoczi II., ktorý si bol obzrieť obsadený hrad. Najstaršiu listinu z Hrachovišťa písanú po slovensky poznáme z roku 1696 a hovorí sa v nej o prenájme pozemkov grófa Erdôdyho. /28/ Slovenskú listinu z roku 1774 podpísal Jano Paulech, pánsky richtár. O aktivite obyvateľov obce svedčí aj zmluva s panstvom z roku 1823, v ktorej sa zaviazali panstvu platit 20 zlatých “v dobrej stribrnej a zlatej mincy” za poskytnutie práva “benefícia regalia minora”, čo pre Hrachovišfanov znamenalo možnosť šenkovať víno, pivo, pálené a “všemožný handel”. Polovicu platili obyvatelia zo strany Erdôdyovskej a polovicu zo strany Homonnayovskej. Zmluva bola uzatvorená na 3 roky od 1. januára 1824. Podpísali ju: obecný richtár Pavel Lučanský, richtár pánsky Erdódyovský Ján Kolník a richtár pánsky Forgáčovský Adam Babulíc. Mená obyvateľov Hrachovišfa z tejto doby boli poväčšine zhodné s dnešnými menami. Niektoré rody vymreli počas cholerovej epidémie a pripomínajú ich len prezývky alebo názvy miestnych častí. Richtárom v roku 1682 bol Juraj Vlk a vtedy aj postavil nový mlyn od Krajného. Na kopanici po vyklčovanom lese býval Ján Hulvan. Ďalšie rodiny tvorili: Dlhý, Lysý, Arbetovič, Medovič, Beniových, Strecký, Kolník, Straka, Slivovský, Predný, Gašpar, Potôčik, Mlynárových, Meščan, Kostolanský a dnes už v Hrachovišti nepoznáme mená: Mihalcových, Galbavý, Čuridlo, Babuška, Brezovský, Cúvala, Sako, Havalec... Demografické údaje z XVIII. storočia nám umožňujú urobiť si presnejší obraz o vefkosti Hrachovišťa. V Hrachovišti sa v súpise z roku 1715 udáva 51 domácností a v roku 1758, 129 rodín. V roku 1787 bolo v Hrachovišti 97 domov a 778 obyvateľov, v roku 1828 narástol počet domov na 106, ale počet obyvateľov klesol na 743.1271rV roku 1876 žilo v Hrachovišti 866 obyvateľov, z toho bolo 589 katolíkov a 277 evanjelikov.

Kostol začali stavať 20. augusta 1755 a za dva roky bol dokončený v barokovom slohu. Na prvú birmovku prišiel z Ostrihomu na koči kardinál Scitovský. Prvý záznam o učiteľovi v Hrachovišti je až z roku 1812, hoci škola bola staršia ako kostol. Podfa ľudovej povesti začali kostol pôvodne stavať na vŕšku, na ktorom sa dnes nachádza evanjelický cintorín. V noci však vybudované základy niečo odnieslo na náprotivný vŕšok. Ked sa to zopakovalo ešte raz, rozhodli sa Hrachovišťania vybudovať kostol na tomto vŕšku. V priestore evanjelického cintorína sa skutočne nachádzajú základy nejakej staršej stavby. Nevie sa však či tu bola strážna veža patriaca k Čachtickému hradu, zvonica alebo nejaká iná stavba. Katolícka fara v Hrachoviští bola postavená v roku 1857.Veľké morové epidémie postihli Hrachovište viackrát. Napríklad začiatkom XVIII. storočia v rokoch 1709 a 1712, ale aj v XIX. storočí v rokoch 1831,1832 a v roku 1866. Posledná morová epidémia bola v roku 1873. Aby sa zabránilo šíreniu moru na Moravu, zriadili sa na moravskom pomedzí vojenské ochranné kordóny, ktoré bránili občanom prechádzať cez hranicu a listy z dostavníckej pošty okiadzali dymom z pálených borievok. Z týchto rokov sa nachádza na súčasnom hlavnom cintoríne spoločný hrob obetí cholery, doteraz viditeľný a prezývaný cholerový hrob. Tretí hrachovištský cintorín, pôvodne najstarší, sa nachádzal na úpätí malých Karpát smerom k Višňovému a dnes už nič nepripomína, že tu spia svoj večný sen predkovia Hrachovišťanov.